| 19.00 Moravské divadlo | |||
| Thomas Bernhard | |||
| IGNORANT A ŠIALENEC | |||
| Slovenské národné divadlo Bratislava / SK | |||
 |
| Inscenace ověnčená loni na podzim čtyřmi Doskami (za nejlepší režii, scénu, kostýmy a ženský herecký výkon) v anketě o nejvýznamnější divadelní počin na Slovensku. Režie: J. A. Pitínský |
| překlad a dramaturgie | Martin Porubjak |
| režie | Jan Antonín Pitínský |
| scéna | Tomáš Rusín |
| kostýmy | Zuzana Štefunková |
| hudební spolupráce | Richard Dvořák |
premiéra | 21. 1. 2005 |
| Královna noci | Ingrid Timková |
| Otec | Dušan Jamrich |
| Doktor | Ľuboš Kostelný |
| Paní Vargová | Mária Kráľovičová |
| Číšník Winter | Vladimír Obšil |
| V pravidelné anketě bilancující „sezonní výsledky“ slovenské dramatické tvorby získali na podzim loňského roku tvůrci inscenace Ignorant a šialenec čtyři z osmi prestižních ocenění. „Dosku“ za nejlepší režii v sezoně 2004/2005 si z mezinárodního festivalu Divadelná Nitra odvezl J. A. Pitínský, cenu za nejlepší scénografii a kostýmy získali Tomáš Rusín a Zuzana Štefunková. Ingrid Timková byla oceněna v kategorii Nejlepší ženský herecký výkon. |
| Sláčikový rez mozgom |
| Slovo opisuje balistickú krivku, aby zasiahlo ucho počúvajúceho. Slepý citlivejšie vníma tón aj rytmus. Ľuboš Kostelný a Dušan Jamrich sedia oproti sebe. Šialenec a ignorant. Kostelný mieri a triafa presne. Určuje dynamiku inscenácie. Strieda crescendo s pianom a pianissimom. Jeho hlas je hudobný nástroj, pri ktorom často prestaneme vnímať význam a necháme sa unášať melódiou. Počúvame hudbu. Kostelný zrýchli, spomalí, prstoklad jeho reči je dokonalý. Staccato strieda legato. V rytme slova nechá unášať aj telo. Okrem sólových gest opakujú jeho ruky celé refrény pohybov. Hladenie či úprava účesu, uchopenie skalpela... Kostelný je jednoducho skvelý. Slovná pitva sugestívna. (...)
Atmosféra je napnutá ako struna. Mašina na koloratúry v nej vylúdi najčistejší trilok. Kráľovnou noci je Ingrid Timková. Mašina na city. Herečka predstaví všetky odtiene hereckého afektu. Od chladnej zdržanlivosti a pózy prechádza cez panovačnosť, hystériu až po rezignovanosť, zúfalstvo a sebaľútosť. Kráľovná noci vädne. Rovnako ako desiatky spálených ruží, ktorými je posiate javisko. Kráľovné kvetov majú chorú popolavú farbu. Kráľovná noci sa cíti ešte horšie. (...) Režisér Jan Antonín Pitínský ponúka premyslenú inscenáciu. Nie je síce optimistická, zato núka výborný preklad Martina Porubjaka, skvelé herecké výkony, ktoré ladia s hudobným výberom Richarda Dvořáka na krásnej scéne Tomáša Rusína. |
| Mária Jenčíková, Pravda / 24. 1. 2005 |
| Divadlo úbohého sveta |
| (...) V nádherných, čistých líniách abstraktnej scény Tomáša Rusína sa Pitínskemu darí servírovať nám Doktorove frenetické monológy so sofistikovanou ľahkosťou a decentnosťou čašníka Wintera, či už ide o podrobný opis pitvy mozgu alebo oslavné tirády na koloratúrne majstrovstvo Kráľovnej noci. Režisér necháva vyniknúť Bernhardov text, neexponovaným spôsobom veľmi presne odmeriava tempo a rytmus hry, majstrovsky graduje jednotlivé časti k pianissimu záveru. Hra, ktorá velebí a zatracuje operu, je
v Pitínskeho réžii komponovaná ako komorné hudobné dielo, intímna opera v dvoch dejstvách. Jej protagonistom je bezpochyby Doktor mladého člena SND Ľuboša Kostelného, ktorý chrlí nespočetné repliky s nevyčerpateľnou energiou a bravúrou ostrieľaného interpreta. Dušan Jamrich (Otec) v nevďačnej a herecky náročnej role jeho pasívneho protihráča dokázal pôsobivo a bez afektu stvárniť rezignovaného alkoholika. Speváčka, dcéra, tretí vrchol trojuholníka – Kráľovná noci Ingrid Timkovej – udržuje napätie disciplinovaným výkonom, jej excentrická postava opernej divy sa jej ani na chvíľu nevymkne z rúk. Inscenácia ako celok vzdáva hold kontroverznému rakúskemu dramatikovi aj Mozartovej hudbe a svojou dôslednou čistotou a režijnou skromnosťou ukazuje veľkosť režiséra. |
| Zora Jaurová, Divadlo / 31. 1. 2005 |
| Divadlo v tom pravom slova zmysle |
| Ako sa vám spolupracovalo s českým režisérom J. A. Pitínským, v čom spočíva rozdiel v skúšobnom procese s českým režisérom a s tými našimi z Národného? Asi po desiatich rokoch som konečne opäť raz stretla režiséra a mala také skúšobné obdobie, o ktorom si myslím, že tak by to malo vyzerať. Asi tak by mala vyzerať spolupráca režiséra s hercom. Nechcem hovoriť za neho, tak hovorím len za seba, že sme sa našli... alebo som ho našla. Určite poznáte tú story, ako to celé bolo. Ja som v tej inscenácii vôbec nemala hrať. Áno, mohli by ste prezradiť, kto bol v pôvodnom obsadení? Z pôvodného obsadenia tam bola len Marína Kráľovičová. Bol tam Huba, Stanke, Krajčiová. Všetci postupne zložili roly. Dobrovoľne? Krajčiová odišla, že tomu nerozumie. Potom Stanke, ten bol chorý. A tak sa to vlastne pred dvoma rokmi prestalo skúšať. Ja som do toho nastúpila, keď tam bol ešte Huba a Stanke, za tú Krajčiovú. Vy ste textu rozumeli? Ja som si prečítala tú hru, Bernharda poznám, pätnásť rokov čítam jeho hry, poznám jeho romány, poviedky a novely. V Čechách každý rok inscenujú dvoch Bernhardov. Vždy som sa čudovala, že u nás nič. Keď som si prečítala túto hru, ktorú som dovtedy nepoznala, lebo doteraz nemala slovenský preklad, tak som si povedala, ako niekto tomu nemôže rozumieť, ako niekto nemôže v tom niečo vidieť. Začali sme s tým pánom režisérom, potom sa to celé rozpadlo, vyrobili sa kostýmy, scéna, všetko. Myslela som si, že to pôjde do zabudnutia, ale ono sa to nakoniec predsa len realizovalo. Priznám sa, nešla som do toho dvakrát s chuťou, lebo to tak býva, že nevstúpiš vždy do tej istej rieky. Nakoniec sa z toho vyvinula úžasná spolupráca. Myslím si, že Pitínský je človek, ktorý je v prvom rade výnimočný svojou fantáziou. On síce tak nepôsobí. Je taký, že aj vašej fantázii dáva priestor a že je vôbec slobodný v prijímaní iných nápadov a prínosov herca. Takže to bola veľká spolupráca... Ja myslím, že veľká spolupráca – jeho práca mizanscénická, s hudbou, so svetlom. To pre mňa bola škola, pretože v našom divadle vytvárame také televízne inscenácie, sem tam sa niečo objaví. Iste, že táto inscenácia by mohla byť iná a lepšia, v každom prípade si myslím, že je to divadlo. Divadlo v tom pravom slova zmysle. Že vy sa zrazu máte na čo dívať, že sú to obrazy, že to nie je realizmus, ale že máte pocit, že to je divadlo a ešte sa tomu hádam aj cez nás dá porozumieť. On je veľmi nekonfliktný človek, vytvára veľkú pohodu pri skúškach. Nechcem povedať, že ja som nekonfliktná. Ja som veľmi často konfliktný človek, ale keď vidím, že človek vie čo chce, že vám dá priestor... Pravda je aj to, že všetko čo sa na javisku deje, nie je napísané od Bernharda, že to je len naša fantázia. Viete, Bernhard, to nie sú scénické poznámky, on má len text, on píše bez interpunkčných znamienok, čiže vám dáva obrovský priestor vo výklade toho, čo sa tam hovorí, ako členíte, kde ukončíte myšlienku, kde začnete novú. To je veľký priestor pre herca alebo pre režiséra. Myslím, že keď sa divadlo nerobí takto, tak málokedy býva obohacujúce. |
| z rozhovoru s I. Timkovou, Festník 3, Divadelná Nitra / 25. 9. 2005 |
| Šialení ignoranti a kráľovné noci v novej divadelnej delikatese |
| (...) Opäť sa raz ukázalo, že hosťujúci režisér sa dokáže pozrieť na potenciál jednotlivých hercov novými očami. Napriek prúdu slov, ktoré vychádzajú z úst doktora Ľuboša Kostelného nestratíte ani na sekundu niť jeho nadšene ignorantských rečí. Mĺkvy otec Dušana Jamricha dokáže aj minimom gest vyjadriť celú svoju opileckú šialenosť. Ingrid Timková je hysterická a nezodpovedná diva, chladne vášnivá, prekvapujúca aj v druhej časti. (...) Slovenské národné divadlo na svojho Bernharda dlho čakalo. Dlho čakalo aj na režiséra Pitínskeho. Dlho čakalo aj na túto konkrétnu inscenáciu, ktorá mala mať pôvodne premiéru pred viac ako rokom. Čakalo aj na hercov. Netreba špekulovať o tom, ako by dopadlo pôvodne navrhnuté obsadenie, účelnejšie je už len skonštatovať, že trojica Jamrich-Kostelný-Timková, doplnená autentickou Máriou Kráľovičovou, ale i Vladimírom Obšilom, priniesla divákom divadelnú delikatesu. Hra nemá po viac ako tridsiatich rokoch už asi potenciál šokovať, jeden jazyk vyplazený obecenstvu dnes nespôsobí nijaký veľký škandál. Spôsobiť zážitok sa však slovenskej produkcii Ignoranta a šialenca podarilo. |
| Zuzana Uličianska, SME / 24. 1. 2005 |
| Ozajstnú pitvu som vidieť nepotreboval |
| Ľuboš, tvoja postava má v inscenácii siahodlhé a náročné monológy. Ľahko si sa učil texty? Ja som prijímal túto úlohu skoro ako za trest. Keď som si prvýkrát prečítal text, tak som sa takmer rozplakal. Ja som tomu nerozumel. Nie som tak intelektuálne založený, aby som hneď taký náročný monológ pochopil. Som mladý chalan, ktorý má rád zrozumiteľné veci. V tomto smere mi veľmi pomáhala najmä Ingrid. Režisér Pitínsky nie je typ režiséra, ktorý by hercovi pomáhal s textom, on ti povie, akú farbu hlasu by si mal použiť, ako si predstavuje intonáciu, no nie, ako máš text chápať. Úprimne, baví ťa táto postava? Pre mňa je postava Doktora asi najobľúbenejšia. Ešte stále totiž nie som spokojný, považujem ju za nedorobenú. Baví ma, že v nej sám seba dokážem prekvapiť. Často sa mi stáva, že opakovaním textu do seba niektoré významy zaklapnú a ja pochopím nové súvislosti. Čo si podľa teba diváci z toho predstavenia odnesú? Ťažko je mi povedať, čo je tou najdôležitejšou myšlienkou tohto predstavenia. Nemyslím si, že táto hra je nepochopiteľná. Mnoho myšlienok je v nej natoľko prízvukovaných, že ich musí pochopiť každý. Zaujímavé je, že nikto zo začiatku tomu predstaveniu neveril. Aj ja sám som nevedel, či to robím dobre, či zle. No po premiére odchádzali moji kolegovia z divadla nadšení. |
| z rozhovoru s Ľ. Kostelným, Festník 3, Divadelná Nitra / 25. 9. 2005 |
| stále na hranici šílenství nikdy tuto hranici nepřekročit ale stále na hranici šílenství když opustíme tuto hraniční oblast jsme mrtvi |
| T. Bernhard: Ritter, Dene, Voss |
| Thomas Bernhard (1931–1989) |
| jeden z nejvýznamnějších rakouských autorů. Na literární scénu vstoupil po několika básnických sbírkách a kratších hříčkách pro divadlo výrazněji v roce 1963 románem Frost (Mráz). Kritika byla románem nadšena. Ingeborg Bachmannová, přední rakouská básnířka a prozaička, jen o pět let starší než Bernhard, napsala: „Po všechna ta léta jsme se ptali, jak asi bude vypadat to nové. Zde to je, to nové.“ Následovaly próza Amras, román Verstörung (Porucha), Das Kalkwerk (Vápenka), Korrektur (Korektura), Auslöschung (Zahlazení), pětidílný cyklus autobiografických próz Die Ursache (Příčina), Der Keller (Sklep), Der Atem (Dech), Die Kälte (Chlad) a Ein Kind (Dítě).
Thomas Bernhard je autorem osmnácti divadelních her a několika tzv. dramoletů. Ve svých dramatech vyvinul osobitou formu monologické dramatické řeči, rytmizované a členěné do krátkých řádků, jakýchsi veršů v próze. Text svých divadelních her komponuje jako hudební skladbu, pracuje s refrény, variacemi, opakováním, party jeho figur se prolínají jako jednotlivé hlasy v partituře. Často však převažuje hlas jediný, jemuž ostatní, téměř mlčenliví účastníci vytvářejí prostředí, jakousi rezonanční desku. Thomas Bernhard vytvořil zvláštní variantu moderní podoby dramatu, neopakovatelnou a nepřenosnou, ale v našem prostoru bezprostředně srozumitelnou, „středoevropskou“ variantu divadelního textu v době, kdy pojmy drama a dramatický ztrácejí svůj původní obsah. |