DIVADELNÍ FLORA OLOMOUC 2012 10.–20. 5. 2012

Sebeláska, dehonestuje?

Koniec Mikuláška na Divadelní Floře poeticky (či pateticky?) sprevádza koniec tanca, aby uvoľnili miesto pre Konec Komedie. Inscenácia Mono zavŕšila tanečnú sekciu festivalu s názvom Power of the Visegrad Dance s glancom i trochou skeptizmu. Všetci sme totiž tak trochu narcisy (aj „narcisti“), či si to priznáme, alebo nie. Svojím spôsobom to už začína byť istý druh civilizačnej choroby prameniacej z prehnanej dôležitosti, ktorá sa pripisuje pojmu krása i zo vzostupu konzumu a materializmu. Ale to sme tu už mali v stredu, prostredníctvom predstavenia Kolik váží vaše touha. Súbor Debris Company sa v projekte Mono zameral výhradne na prejavy ľudskej slabosti, ktorá môže prerásť až do psychickej poruchy.

Každý z tanečníkov bol vo svojom priestore, v štvorčeku, kde rozvíjal svoju formu narcismu, či lásky k sebe samému – s čím veľmi cielene korešpondovala i scénografia. Systematicky potom zo svojej dobrovoľnej klietky vychádzali a schovávali sa v nej. Veľmi výraznými prvkami inscenácie bol svetelný dizajn a hudba vytvárajúce ťaživú ponurú atmosféru beznádeje a samoty.

Z prílišného záujmu o seba samého, v akejkoľvek podobe, však napokon plynie vždy to isté – samota. Pocit osamelosti sprevádzaný až neschopnosťou komunikácie s okolitým svetom, s neschopnosťou dotyku s tým druhým. Človek sa uzatvára do svojej vlastnej škrupinky. Dotyky osobných zón pôsobia nebezpečne elektrizujúco a človek nachádza bezpečie len v sebe samom. Ak sa aj pokúsi o spojenie s niekým iným, ide i v tomto prípade skôr o túžbu dotknúť sa prostredníctvom niekoho iného samého seba. Podobne ako to interpretovala Anna Réti v projekte Vis-a-vis – človek síce fyzicky hľadí na toho druhého, ale vnútorne duchom vidí sám seba – ako v zrkadle.

Prostredníctvom narcizmu a jeho posúvania hraníc vzniká aj určitá súťaživosť až hierarchia medzi narcismi, z čoho plynie následná manipulácia či štylizácia ľudí. V inscenácii je sprevádzaná jednou z najnápaditejších pohybových akcií – predávania či boja o „tričko víťazstva“.

Jedna psychóza sa nabaľuje na ďalšiu a pocit osamelosti plodí nové úchylky. Až napokon človek svojím spôsobom dehonestuje sám seba. Jediným prejavom akejsi snahy je nevýrazné a bezvýznamné „haló“ z úst jednej z interpretiek, evokujúce hľadanie niekoho, niečoho, možno seba samého. Mono práve hľadá odpoveď na toto neopätované volanie: Čo je dôležitejšie? Kto som pre druhých, alebo kto som sám pre seba? Alebo... kto som?

Katarína Cvečková