DIVADELNÍ FLORA OLOMOUC 2012 10.–20. 5. 2012

Atómová vojna v Power Power Dance

Výzvy sú impulzy, ktoré režiséra Jozefa Vlka priťahujú. Nebojí sa spracovávať klasické literárne diela (Kafka - Proces, J.L.Borgés - Evanjelium podľa Marka), postavené na sile a hutnosti jazyka, a to neverbálnym spôsobom. Trúfne si dokonca i na experimentálneho Joycovho Odyssea, z ktorého si „skromne“ vyberá záverečný monológ Molly Bloom – päťdesiatpäť stránok jednej vety bez akejkoľvek interpunkcie. Vo Vlkovej verzií, samozrejme, bez slova. Ponúkne záchrannú ruku finišujúcemu Canto hondu (hlboká pieseň o nej...) bratislavského elledance, pre ktoré skomponuje scénickú hudbu za tri týždne a získa DOSKU. Kto iný by vo višegrádskom priestore spracoval neštandarnú problematiku energetickej bezpečnosti, keď je v súčasnom tanci oveľa módnejšie „nachádzať odpovede na tie najvnútornejšie otázky“ či „skúmať nekonečnú dynamiku podstaty“? Jozef Vlk kývne i na tento bláznivý nápad a výsledok zavrie ústa všetkým skeptikom. Vykašle sa na naše ľudské palivové „pletky“ a nazrie okulárom do mikrosveta najmenších častíc. Tu paradoxne nachádza to, čo hľadal – tam „dole“ sa totiž odohráva rovnaká dráma, ako tu „hore“

Napriek tomu, že ide v projekte Power Power Dance o spojenie tanečníc z rozličných tvorivých zázemí, kmitá višegrádska štvorica Stanka Vlčeková, Anna Steller, Veronika Kotlíková a Tereza Ondrová v jednotnom pevnom atóme. Konečne sa ocitám pri jadre veci, a to doslova i obrazne. Sledujem pôsobivý výjav niečoho tak samozrejmého a pri tom krásne prostého, akým je sústredené hmýrenie elektrónov v atóme, kde ale častice pokorne podliehajú vyššej moci. Slnečný zdroj, regulujúci prísun svetla a tepla, nemilosrdne ovplyvňuje ich životné tempo a tep. Hneď od začiatku mi takto inscenátori zrazia hrebienok. Čoby nadradená ľudská bytosť totiž stojím a padám na rovnakej prírodnej harmónií, krehkej ako letmý dotyk dvoch rúk.

V Power Power Dance ale tvorcovia nezabrzdili na bazálnej fyzikalite. Jozef Vlk v inscenácii na príklade chovania sa najmenších častíc totiž rafinovane vyjavuje princípy celospoločenského chovania. Tie sa po rozbití atómového „spoločenstva“ rovnako nešikovne pokúšajú stať sa pánmi situácie. Štyri tancujúce elementy sa pri neistých pokusoch uchopiť moc nebránia priškrtiť, zatlačiť, či vysať. Sme takýto skutočne už od podstaty? Novonastolený poriadok v takomto svete skrátka nemôže byť iný, než latexovo a slizko sofistikovaný. Rezignované bezduché bábiky z porcelánu sa tu krivia do neprirodzených póz sťa postavy z renesačných malieb. V závere tak performerky neodhalili len seba, ale i vyprázdenosť lesklého sveta, v ktorom už skrátka ďalej nevládzu.

Vlkova trpko-ironická metafora spoločenského a prírodného poriadku je ďaleko viac ako skromná miniatúrka. Jej neošúchaný prístup k téme, archetypálne otázniky a puristická estetika pôsobia v dnešnej dobe veľkých slov a malých činov ako správny tanečný elektrošok, ktorý má nielen pätu, ale i hlavu.

Dominika Široká