DIVADELNÍ FLORA OLOMOUC 2012 10.–20. 5. 2012

Aj dobré vrahyne dievčat majú občas strach

Aj keď sa to spočiatku zdalo nemožné, Festivalovému spílání sa po večernom predstavení Have a Nice Hell nakoniec podarilo rozmraziť (od strachu?) skamenené poľské performerky. Spolu so spoluautorkou koncepcie, výtvarníčkou Patrycjou Orzechowskou, spravodaju prekvapivo živo predstavili svojich tajných životných „bubákoch“.

Koho nápad bolo spracovať tematiku ľudského strachu?

Magda Jędra: Nápad vznikol na základe môjho osobného pozorovania. Uvedomila som si, že sú ľudia obklopení médiami, ktoré nám neustále hrozia rozličným nebezpečenstvom – nechoďte tam, tam vás zbijú! Nechoďte onam, tam vás zabijú! Tiež reklama sa stále vyhráža všadeprítomným nebezpečenstvom. Skrátka by sme mali všetci radšej ostávať stále doma, aby sa nám náhodou niečo nestalo!

Ako ste sa vy, ako výtvarníčka, dostali k spolupráci s performerkami z Good Girl Killers?

Patrycja Orzechowska: Sme v skutočnosti dlhoročné priateľky a nejde v prípade Have a Nice Hell ani o našu prvú spoluprácu. Tentokrát sme sa ale streli v úplne odlišných rolách, pretože zvyčajne mi dievčatá pózovali pre moje fotografické projekty. Ide o našu prvú spoluprácu v oblasti divadla.

Ako ste počas skúšok pracovali s témou strachu?

MJ: Proces bol skutočne veľmi divný. Pracovali sme s kľúčovým slovom strach, no napriek tomu sa počas všetkých možných cvičení stále nemohli prestať smiať. Smiali sme sa skutočne v jednom kuse.

Anna Steller: Počas skúšok sme skutočne prekročili všetky hranice. Na začiatku sme si mysleli, že to bude seriózna a vážna inscenácia. Nakoniec sme sa ale rozhodli už so smiechom nebojovať.

Z čoho ste mávali v detstve najväčší strach?

AS: Mám pocit, že mám teraz vo všeobecnosti oveľa väčší strach ako v detstve. Pamätám sa na jednu nehodu z detstva, kedy sme s bratom nechtiac rozbili sklené dvere. Spadla som do týchto kúskov črepín a odrazu bolo všade naokolo sklo, krv a mäso. Moja mama začala vtedy kričať tak nahlas, že sa u nás zastavili všetci susedia. Ja som ale ostala vtedy úplne pokojná.

PO: Ja si tiež na detských „bubákov“ nespomínam. Každopádne som už od detstva pociťovala strach skôr z abstraktných vecí.

MJ: Ja som sa tiež obávala skôr abstraktných vecí, no mala som strach z tmavých mužov, alebo dokonca bielych rukavíc. Keď som bola dieťa, v televízii dávali predstavenie, v ktorom vystupovala biela rukavica a ja som z nej mala obrovský strach. Ďalej ešte z cigánov. Počula som totiž, že sú zlí, ale vlastne som žiadneho z nich vtedy nepoznala. Mám, podobne ako Anna, teraz v živote oveľa väčší strach.

Z čoho?

MJ: Z ľudí, alebo lepšie povedané kvôli ľuďom. Mám s nimi horšie skúsenosti ako s duchmi.

AS: Odkedy sa narodil môj syn, mám najväčší strach práve o neho. Teraz si tiež uvedomujem, že budem musieť jedného dňa umrieť a rovnako budú musieť odísť i ľudia okolo mňa. Začala som mať teda obavy spojené so smrťou a strácaní blízkych. Zatiaľ sa mi síce nič podobne neudialo, no začínam sa s tým už posledných 2–3 rokoch pomaly vyrovnávať. Myslím ale, že mám strach z pomerne vážnej veci.

MJ: Ja musím na základe Anny pridať, že sa okrem ľudí takisto bojím i smrti. No a ešte starnutia.

Existuje podľa vás nejaký dobrý strach?

PO: Tréma? (smiech)

AS: Dobrou obavou je, samozrejme, ľudský inštinkt. Neskočíte skrátka na cestu pod prechádzajúce auto. Keď som ale bola mladšia, vždy som sa obávala posudku ostatných ľudí na môj tanečný výkon. Mám vôbec stáť na tom pódiu? Teraz sa už nebojím a myslím, že je to tak veľmi dobre. Môžem tak na javisku prekračovať svoje možnosti.

MJ: Dobrým strachom je v istom zmysle napríklad i vzrušenie.

Máte radi hororové filmy?

MJ: Popravde, asi pred dvoma mesiacmi som sledovala niekoľko hororových filmov. Na jednu stranu mi síce prídu smiešne, ale na druhú stranu by som ich asi nepozerala sama!

AS: Mňa sa oveľa viac dotýkajú filmy postihujúce vážne témy, akými sú bolesť, choroba, či samota. Necítim pri ich sledovaní možno ani tak strach, ako skôr smútok.

Spracovávate v súčasnosti už nejakú novú tému?

V skutočnosti sme zhruba pred 3–4 mesiacmi začali pracovať na téme samovraždy.

Predpokladám, že tentokrát to už nebude groteska.

Pravdepodobne nie.

Za rozhovor ďakuje Dominika Široká.