Na krídlach priadky morušovej

BARBORA FORKOVIČOVÁ


Choreografka Ola Maciejewska na tohtoročnej Divadelnej Flore predstavila svoje najnovšie dielo, vizuálnu báseň BOMBYX MORI. Zaujímalo ma hlavne pozadie jej vzniku a príbeh skrývajúci sa za jej hmyzím hrdinom.

V rámci vašej performance premýšľate o vzťahu medzi telom – človekom a materiálom. Myslím, že je to zaujímavá, ale hlavne nevšedná téma. Ako vás to vôbec napadlo?

Pri tanci sa často hovorí o pohybe tela. Takmer vôbec sa však nehovorí o pohybe tela vo vzťahu k objektom. Trochu som odbočila od tejto tradície uvažovania v histórii tanca, ktorý sa zameriaval predovšetkým na telo. Na miesto toho som začala rozmýšľať nad pohybom, ktorý je dôsledkom vzťahu medzi telom a objektom. V tom čase som bola inšpirovaná americkou tanečníčkou Loïe Fuller. Tá bola jedna z prvých, kto sa začal v rámci tanca zaoberať vzťahom tela a objektu, rovnako ako pohybom vecí.

V minulosti ste už vytvorili inscenáciu, ktorá sa zaoberala rovnakou témou – sólo s názvom Loïe Fuller: Research. Ako ste túto ideu rozvíjali, kam sa to posunulo?

V sóle som pracovala s objektom – „tancujúcimi šatami“ a skúmala vzťah medzi nimi a vlastným telom. Neskôr ma zaujal veľmi špecifický zvuk šiat, resp. látky a tak som sa rozhodla bližšie ho preskúmať. Začala som uvažovať o zvuku, ktorý vydávajú objekty v pohybe. Spojila som sa sosound artistomAlbertom Novellom a spoločne sme začali premýšľať o tom, ako využiť, rozohrať a zdôrazniť materiálnosť zvuku. 

Sú hudba, respektíve zvuky púšťané z nahrávky, alebo vznikajú počas predstavení?

Používame vysoko citlivé mikrofóny zavesené nad javiskom, ktoré priamo zachytávajú zvuk šiat. Nie je to teda nahrané. Jediné, čo je pripravené vopred, sú dodatočné zvukové efekty. Niekedy, keď niekto v publiku napríklad zakašle, to mikrofóny zachytia a aj kašeľ sa stane súčasťou predstavenia.

Pri niektorých obrazoch sa mi v hlave vynárali asociácie na burky a podobný typ oblečenia, ktorý nedávno rozpútal v Európe búrlivé diskusie. Mysleli ste na túto tému pri vytváraní inscenácie?

Určite ma táto problematika zaujíma a teší ma, keď vidím, že tieto „boje“ za slobodu žien majú pozitívne výsledky. Bolo by však pre mňa zvláštne prezentovať v inscenácii akékoľvek priame stanovisko či výpoveď. Áno, vyjadrujem v nej myšlienky, ktoré sa tejto témy týkajú, no podávam ich veľmi jemne a skôr ako námety prispievajúce k danému diskurzu. Ale samozrejme, myslím na to.

Ako ste postupovali pri vytváraní inscenácie?

Mojou prvou inšpiráciou bolo video bratov Lumièrovcov, v ktorom je tanečnica v šatách Loïe Fuller. Uvedomila som si, že ak sa chcem venovať podobnému typu choreografie, musím sa oboznámiť s históriou sochárstva – sledovať harmóniu, formu, objem. Naštudovala som si to a začala uvažovať, aké materiály môžem použiť. V inscenácii pritom pracujem s formami – ich opakovaním, tvarovaním, kombinovaním. Preto bol tento „sochársky“ prístup pre mňa veľmi dôležitý. Inak inscenáciu budujeme z mikropríbehov, ktoré sme si vytvorili – takže je to kombinácia storytellingu a sochárstva.

Názov inscenácie, BOMBYX MORI je latinský názov priadky morušovej (bourec morušový). Prečo?

Názov som pôvodne trochu impulzívne a naivne zvolila kvôli Loïe Fuller. Jej kostýmy boli totiž šité z hodvábu – vyrábala si ich z vojenských padákov. Až neskôr som si uvedomila, že tento maličký hmyz je vlastne otrok. Zabíjame ho, aby nám vyrobil hodváb. Ďalšou úlohou názvu je teda poukázať na to, ako sa ľudia správajú k okoliu – zvieratám, prírode, klíme či prostrediu celkovo. Táto otázka ma začala zaujímať a motivovať k premýšľaniu. Vďaka tomuto malému živočíchovi som sa mnoho naučila. A tu sa kruh mojej práce uzatvára – vzťah medzi telom a objektom, telom a neľudskou bytosťou sa stáva veľmi dôležitým. Nejde tu len o inscenáciu, šaty, tanečníka, históriu tanca, ale o naše prostredie – o niečo, s čím sme všetci spojení. Hovorím o tom, ako okupujeme priestor, Zem. Príbeh priadky morušovej je aj naším pomerne smutným a temným príbehom o vykorisťovaní.

 

Ola Maciejewska je pôvodom poľská choreografka a performerka, momentálne pôsobiaca vo Francúzsku a Holandsku. Absolvovala štúdium na národnej baletnej škole v Bytome a Rotterdam Dance Academy. Choreograficky debutovala v roku 2014 tanečným sólom Tekton.