fotografie    |    program    |    konvikt    |    zpravodaj    |    o festivalu    |    english
ČT 3. 5. 2007
18.00Moravské divadlo
A. P. Čechov
IVANOV
Slovenské komorné divadlo Martin / SK

Nejúspěšnější slovenský titul loňské sezony oceněný pěti DOSKAMI
v kategoriích nejlepší inscenace, režie, scéna, kostýmy a hudba.

Mám pocit, že každý na Slovensku i na svete vie, ako sa má hrať Čechov, že je to vždy nejakým spôsobom zaujímavé, ale i nudné. Táto inscenácia sa snažila nebyť nudná novými formálnymi prvkami. (...) Takýto úspech som nečakal. Inscenáciu som robil s radosťou, ale aj s napätím a určitým rizikom, pretože takýto spôsob stvárnenia bol v mojej tvorbe niečo nové.

režisér R. Polák v reakci na úspěch inscenace Ivanov
v tradiční anketě slovenských divadelníků a kritiků DOSKY 2006

překladJán Štrasser
dramaturgieMonika Michnová
scénaVladimír Čáp
kostýmyPeter Čanecký
loutkyLudvík Pozníček
hudbaMichal Novinski
pohybová spoluprácePeter Tabaček
režieRoman Polák
  
premiéra19. 5. 2006
  
Nikolaj Alexejevič IvanovMiloslav Kráľ
SáraRenáta Rundová
Matvej Semjonovič ŠabelskijJán Kožuch
Pavel Kirillyč LebeděvMichal Gazdík
Zinajda Savišna LebeděvováJana Oľhová
SašaLucia Jašková
doktor LvovMarek Geišberg
Marfa Jegorovna BabakinováEva Gašparová
KosychViliam Hriadel
Michail Michailovič BorkinFrantišek Výrostko
Avdoťja NazarovnaPetronela Valentová
animátořiJana Eliášová, Bibiana Tarasovičová,
Jozef Abafi, Ján Demko

Surreálne depresívny Ivanov a duchovia okolo neho
Ivanov má tridsaťpäť a nevidí už okolo seba nič hodné záujmu. To, čo doteraz vykonal, sa mu v porovnaní s jeho prvotnými ambíciami i schopnosťami zdá biedne. Má výčitky svedomia voči sebe i svojmu okoliu, so svojím životom však už akoby nedokázal nič urobiť.
Téma Čechovovej ranej hry je po stodvadsiatich rokoch ešte aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Režisér Roman Polák zhmotnil klinické príznaky Ivanovovej depresie, vyhorenia, paranoje či miestami až schizofrénie do surreálnych príšeriek ako z obrazov De Chirica či Tanguya. Na scéne sa podchvíľou objavuje smutne vyzerajúci chlapec s balónikmi, ktoré len čakajú na to, aby praskli. Bábky s prázdnou hlavou či so zrkadlom namiesto tváre, do ktorého logicky musí v jednom momente Ivanov napľuť. Jeden z preludov pripomína aj samého režiséra či ním režírovaného Krcheňa, iná Ivanovovu mŕtvu manželku či erotický symbol ako taký.
Bábky však nie sú len v Ivanovovej hlave, ale aj okolo neho. Takmer celá spoločnosť pozostáva z postavičiek so zvýraznenými obrysmi, ktorými zozadu manipulujú animátori inšpirovaní japonským bábkovým divadlom Bunraku. Postavy, celé oblečené v čiernom, občas pokrikujú nezrozumiteľné príkazy, symbolizujúc tak nepochopiteľné sily osudu, podvedomie či neviditeľné služobníctvo.
Výtvarník Vladimír Čáp navrhol do strmého martinského štúdia veľmi vhodný systém oblúkovitých čiernobielych posuvných paravánov. Výtvarne rafinované kostýmy Petra Čaneckého dotvárajú bizarný, expresívny svet inscenácie. Hudba Michala Novinského zapadala do režijnej koncepcie na notu presne.
Režisér Polák vedel, čo robí. Dal sa inšpirovať svetovým divadlom, multikulturálnymi prvkami, ale, našťastie, i životom ako takým. Miestami však, napríklad pri scéne opilcov, priveľmi podľahol rozvláčnosti. Produkcia vo výsledku atakuje viac našu racionalitu ako emocionalitu, šialenstvo vidíme zhmotnené na scéne, ale menej už v očiach samého Ivanova. Miloslav Kráľ je možno o pol stupňa depresívnejší a pasívnejší, než by sa žiadalo. Keď na dne zúfalstva zbije svoju ženu a začne jej nadávať do Židoviek, nemáme zimomriavky, aké by asi mala takáto scéna vyvolať. Lucia Jašková ako milujúca, silná Saša mala v sebe pravdivosť, vášeň i smútok. Režisér asi chcel, aby obe Ivanovove ženy boli istým spôsobom typovo podobné. Renáta Rundová však do umierajúcej Sáry nedala niečo podstatné, jej obetu voči Ivanovovi necítime, jej osud až tak neľutujeme.
Pričestný doktor Ľvov v podaní Mareka Geišberga bol komponovaný ako akési alter ego hlavného hrdinu, stáva sa nielen jeho prenasledovateľom a kritikom, ale doslovne jeho dvojníkom.
Vynikajúco však hrala celá staršia martinská herecká generácia. Ján Kožuch, ako Gróf Matvej nesúci na ženenie, bol veľkým dojímavým uštipačným dieťatkom, Michal Gazdík dal do zlomeného Lebedeva obrovský kus ľudskosti. Celý ženský ansámbel držal komediálnosť produkcie vo veľmi príjemnej polohe.
Polákova estetizujúca produkcia je nesporne udalosťou sezóny nielen v rámci martinského divadla. Ivanov Miloslava Kráľa má určite šancu, že reprízami získa aj na neviditeľnej vnútornej presvedčivosti.

Zuzana Uličianska, SME / 22. 5. 2006

Režisér Roman Polák veľmi precízne pracuje s prelínaním realistickej a grotesknej roviny. Umne buduje kontrasty seriózneho a toho najbanálnejšieho, smiechu, strachu, apatie. Situácie sú premyslené, obrazy krásne a sugestívne, herecké výkony vynikajúce.

Mária Jenčíková, Pravda

Ivanov je pre vás zaujímavý ako téma, tento titul bol požiadavkou vedenia divadla, či je to práve Čechov ako stále oslovujúci dramatik – inšpirátor?
Čechova mám veľmi rád, Ujo Váňa v mojej réžii na javisku divadla Astorka Korzo sa hrá už desať rokov, v pražskom Divadle Bez zábradlí som režíroval Čajku. Teraz je to Ivanov, ktorého som zatiaľ nikde neinscenoval. Poznám však dobre čechovovské tradície martinského divadla, s takými režisérskymi osobnosťami ako Ľubo Vajdička, Ivan Petrovický a Miloš Pietor. V ponuke z Martina ma oslovila dramatizácia Ivanova, hoci osobne som sa chystal na Tri sestry. Zaujímavé aj v konfrontácii dramatika s jeho divadelnou postavou je, že tak autor Čechov, ako jeho Ivanov sa už ako 35-ročný vyrovnáva so stratou ilúzií o svete, o živote, Ivanov pochybuje o vlastných ambíciách i o sebe samom. Je to večná téma a o tom je – okrem iného – aj náš martinský Ivanov. O tom, ako žiť, prečo žiť, keď už počiatočné nadšenie zo seba samého pominie.
Prečo však váš dnešný martinský Čechov ako svojho druhu avantgarda?
Avantgarda je hľadanie nových ciest, termín sa sprofanoval, nadobudol až pejoratívny význam. Úlohou či povinnosťou nás divadelných tvorcov však je hľadanie nových ciest. Každý vie, ako inscenovať a hrať Čechova, a práve, že to každý vie, robí Čechova neprístupným publiku. Moja interpretácia akejsi vizuálnej šou, kde sa hrdinovia Čechovovej hry so svojimi reálnymi problémami a konfliktmi pohybujú v akejsi industriálnej kruhovej centrifúge, ukazuje Ivanova prenasledovaného víziami, stelesnenými bábkami. Celý ten svet tajomstva a rituálu, kruh rituálov nášho života, obsluhujú herci japonského divadla, akoby vedeli o našich osudoch a živote niečo viac, ale neodhalia to. Napriek všetkej vizualite možno netradičného tvaru verím, že sa zvýrazňuje posolstvo samotného autora Čechova.
(...)
Teraz režírujete Čechovovu hru Ivanov. Čo si o nej myslíte?
Čechov je zvláštnym autorom. Na jednej strane ho vnímame ako hlbokého spisovateľa, ale zároveň ho mnohí považujú za nudného. On sám v podtitule označil Ivanova za komédiu – napriek osudu hlavného hrdinu. My z jeho hry robíme také panoptikum života: komické a zároveň tragické, a tiež trochu šialené, pretože aj náš život je mierne šialený.
Akú ste zvolili koncepciu?
Je to akýsi stret kultúr. Už ma unavovalo, že Čechov sa vždy nejakým spôsobom lokalizuje do Ruska, čo môže istú časť publika odrádzať. Čechovov text som neprepisoval, ale pokúsil som sa vytvoriť stret rôznych kultúr, pretože v Rusku sa miešajú európska, ázijská a židovská kultúra. Je to akási križovatka kultúr (tak ako dnešná Európa), na ktorej by sme si snáď mohli uvedomiť, čo je v našom živote podstatné.
Čo vás dnes v divadle baví a zaujíma?
Pre mňa je v divadle zaujímavé to, čo je najpodstatnejšie aj v živote: medziľudské vzťahy, láska, nenávisť, túžba po moci, neha, agresivita – všetky kontrastné pocity, ktoré si ľudstvo nesie so sebou od okamihu, kedy sa začalo organizovať do spoločenstva. Okrem toho ma zaujíma aj hra s formou – divadelná forma sa dnes uvoľnila a mňa baví, že sa s ňou môžem hrať.

z rozhovorů s R. Polákem

www.divadlomartin.sk
fotografie    |    program    |    konvikt    |    zpravodaj    |    o festivalu    |    english