Inscenace nominovaná v pěti kategoriích
na cenu slovenských divadelníků a kritiků DOSKY 2006.

asistent režie	Ľubomír Mindoš
překlad a dramaturgie	Vasil Turok
hudba	Georgij Ivanovič Gurdijeff
scéna a kostýmy	Alexandra Grusková
úprava a režie	Svetozár Sprušanský
premiéra	2. 12. 2005
Alexandr Serebrjakov, profesor	Vasil Rusiňák
Ivan Petrovič Vojnickij, Váňa	Eugen Libezňuk
Jelena Andrejevna, profesorova druhá žena	Ľudmila Lukačíková
Michail Lvovič Astrov, rodinný lékař	Jozef Tkáč
Sofia Alexandrovna, Soňa, Váňova sestra	Vladimíra Brehová
Vojnická, Váňova matka	Anastázia Juhászová
Ilja Iljič Telegin	Sergej Hudák
Marina, kojná	Svetlana Škovranová

O bludnom kruhu
Čechovov Ujo Váňa je z hier, ktoré vytvárajú dosť priestoru na interpretáciu. Hosťujúci režisér Svetozár Sprušanský s Vasilom Turokom čítali túto hru ako trpkobôľny príbeh márneho hľadania cesty za šťastím. Čechovových hrdinov kreslia ako tragické podoby človeka, ktorý postráda zmysel pre realitu. A takému človeku spravidla chýba aj energia, potrebná na vymanenie sa z bludného kruhu nepriazne osudu, smútku, skepsy. V ich interpretácii Váňa Vojnický rezignuje na normálny život. Serebriakov viac žije v predstavách o svojej odbornej veľkosti. Jelena Andrejevna by aj mala porozumenie pre Sofiu, ale nevie, prečo by tak mala činiť. Astrov radšej pozoruje nepodstatné detaily, aby nemusel konať. A všetko toto rámcuje Sofia, ktorá by chcela žiť normálny život, ale sama nemá dosť síl a z najbližšieho okolia nemá ako čerpať potrebnú energiu. Všetci hrdinovia sú takí prostí, jednoduchí, navonok akoby im nič nechýbalo. Len nevedia prečo, ako a kam sa uberá ich každodenný, smútkom sa zadúšajúci život.
Alexandra Grusková našla pre scénografické riešenie inscenácie princíp v kolotoči. Na malej točni postavila štyri interiéry, kde sa odohrajú štyri stupne odhaľovania Čechovových hrdinov. Na začiatku je to interiér starosvetského domu s ikonostasom, sviečkami, ale aj dusivou atmosférou starého sveta. Postupne sa mení na pracovňu, neskôr salón a nakoniec na opustený interiér baráku, vhodného na zbúranie. Sugestívny je záverečný obraz, v ktorom dlážku opusteného domu zaplavia prázdne fľaše. Čo znamenajú? Žeby alkoholizmus? To by bolo príliš jednoduché. Prázdne fľaše dávajú iba tušiť, čo si hrdinovia hry nechceli po celý čas priznať – priehľadný obal, no obsah chýba.
Samostatnú štúdiu by si zaslúžili Gruskovej kostýmy. Zriedkakedy sa podarí ponúknuť hercovi taký šat, ktorý môže dramaticky žiť v každom okamihu inscenácie. Grusková nielen charakterizuje postavy, ale ešte viac anticipuje ich konanie. Najvýraznejšie to ponúkajú kostýmy Jeleny Andrejevny a najmä Sofie Alexandrovny. Nezabúda ani na humor, stačí pripomenúť extravagantnú masku Serebriakova, jeho bujná strapatá hriva pripomína všelikoho, aj excentrického vedátora.
Všetko toto sa však v prešovskom Čechovovi s nezvyčajnou intenzitou syntetizuje predovšetkým v skvelom herectve celého ansámblu. Divák sa málokedy u nás môže stretnúť s divadlom toľkých vôní. Dramatickí hrdinovia sú uveriteľní, žijú svoje osudy priamo pred divákom, trpia, zúfajú, nenávidia. No nikdy nie v popisných vonkajškových pózach.

Skvelé herecké koncerty
Naopak, herci odkrývajú hrdinov postupne, s neuveriteľným zmyslom pre emocionálny účinok, psychologickú uveriteľnosť a súčasne dramatický paradox či kontrast. Hrajú sa s detailmi, ktorými vypovedajú za celok. A tak Astrov Jozefa Tkáča pozerá na svet cez zväčšovacie sklo, ale vlastne nevidí podstatu videného. Váňa Eugena Libezňuka by aj urobil rozhodujúce gesto, ale nakoniec sa zľakne vlastnej pištole. Telegin Sergeja Hudáka je obraz ľudskej trosky, ktorá na živote len tak príštipkári. Jelena Andrejevna Ľudmily Lukačíkovej je akoby nad vecou, aj by sa rada ešte mužom páčila, aj by si zakoketovala, ale nemá sa pred kým predvádzať. Asi najsugestívnejšia je Vladimíra Brehová. Jej Sofia je uzlík nešťastia. Tak by chcela, ale veď nemôže. Astrova miluje, ale nemôže o ňom ani snívať, veď vie, že je nepekná. Aj by z domu odišla, ale kam? Ako? S kým? Jej dialóg s Jelenou, ale hlavne záverečný monológ sú herecké koncerty na danú tému.
Svetozár Sprušanský po prvý raz spolupracoval s hercami DAD. Stretnutie jeho vyhranenej, emocionálne ukotvenej divadelnej poetiky s polyfónnosťou hereckého potenciálu prinieslo zážitok moderného hereckého divadla, aké sa u nás v ostatných rokoch veľmi nepestuje.

Oleg Dlouhý, Domino Fórum

Režisér Svetozár Sprušanský vystaval inscenáciu z obrazov. S výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou vytvorili na mechanickej točni akýsi orloj, ktorý mení prostredie pravoslávneho kostola najskôr na „zrkadlovú komnatu“ egocentrického profesora Serebriakova, neskôr na knižnicu či doskami obitú miestnosť rozpadávajúcich sa vzťahov. Herci do tohto sveta neprichádzajú, oni sa v ňom zjavujú. Ako v panoptiku.
Zatiaľ čo v prvej časti vnímame viac štylizované obrazy, druhá časť využíva aj informácie, ktoré sme si v prvej časti ani neuvedomili. Dáva ich do súvislostí, takže sa pred nami zrazu rozkryjú vzťahy, v ktorých každý ľúbi niekoho iného a všetci hľadajú kľúče od šťastia. Nekonečné, priam beckettovské čakanie si krátia alkoholom.
Desiatky prázdnych fliaš sa kotúľajú scénou. Toľko vodky... Toľko premárnených príležitostí... Rotačný zvuk a cingot sa mieša s replikami Uja Váňu a Astrova, ktorý si stoličkami razia cestu scénou. Účet zratúva Váňova sestra Sofia. Na fošne maľuje a škrtá čiarky. Kriedou vstupuje priamo do duší postáv. Keď na záver rozpráva smutný monológ, diváci majú v očiach slzy. Brehová sa vyzliekla z postavy Sone. Zložila okuliare aj baretku s dlhokánskym vrkočom a rozpráva o odchádzajúcom svete Rusínov. O premárnených príležitostiach nás všetkých.
V hudbe Gurdijeffa je smútok, napätie, túžby i bezvýchodiskovosť. Klavír nádherne podčiarkuje dialógy. Je dobrým partnerom hercov, ktorým uveríme všetko. Hrajú s neuveriteľnou ľahkosťou. Nehrajú, oni na javisku skrátka sú. Tak prirodzene, ako sa len dá. Režisér Svetozár Sprušanský s dramaturgom Vasilom Turokom hru upravili, takže Vasil Rusiňák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukačíková, Jozef Tkáč, Vladimíra Brehová, Anastázia Juhászová, Sergej Hudák a Svetlana Škovranová hrajú nielen o Ujovi Váňovi, ale aj o sebe a o nás. Nádherne. Rozprávajú po rusínsky a všetci im rozumieme.
Uja Váňu v Divadle Alexandra Duchnoviča treba vidieť! Oplatí sa.

Mária Jenčíková, Pravda

Inscenovanie tejto hry v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča má zvláštny šarm, a to nielen pre mäkkú rusínčinu, v preklade dlhoročného dramaturga divadla Vasila Turoka, ktorý sa premiéry v duchu hry nedožil. (...) A predsa „dadisti“ dokážu z textu vytvoriť niečo viac ako postavu – výrazný divadelný obraz. Serebriakov Vasila Rusiňáka s našuchorenými vlasmi pôsobí hrozivo i smiešne, na jeho narcistný výstup uprostred zrkadiel nemožno len tak zabudnúť. Ľudmila Lukačíková ako krásne rafinovaná Jelena bola vo výbornom protiklade voči utrápenej Soni, pre ktorú je život iba povinnosť. Vladimíra Brehová dokázala zahrať predovšetkým Soninu potlačenú emotivitu. Jej záverečný monológ či scéna, v ktorej sa rodinnému lekárovi Astrovovi v decentnom podaní Jozefa Tkáča pokúša vyjadriť svoje city, patria k najsilnejším z celej produkcie. Váňa Eugena Libezňuka je presvedčivo rebelantský i zamilovaný.
Keď sa na záver predstavenia na scénu začínajú gúľať prázdne fľaše – nie od vody, ale od vodočky, navyše, bez akýchkoľvek správ pre svet – zostávajú obyvatelia domu uväznení uprostred nich ako stroskotanci na ostrove. Narýchlo ešte zapaľujú zápalky, aby dali vedieť, že ešte žijú. Nikto ich však neprichádza zachrániť. Odišli, povedia o tých dravejších tí menej draví, čo zostali.
Od hosťujúceho režiséra Svetozára Sprušanského po jeho nitrianskych produkciách nikto neočakával nudný akademický kus. Príjemné je však, že produkcia nie je ani kŕčovito artistná a že ani prvky východnej mystiky a pátosu nie sú v nej nadužívané.
Prešovský „Ďáďa Váňa“ je aj vďaka výtvarníčke Alexandre Gruskovej a hudbe Georgija Gurdijeffa metaforické, štylizované divadlo. Vášeň však v ňom zostala vášňou a smútok smútkom. Divadlo veľkých obrazov a silných emócií.

Zuzana Uličianska, SME

Divadlo Alexandra Duchnoviča
vzniklo v roce 1945 jako Ukrajinské národní divadlo, které se zaměřovalo především na šíření divadelního umění na území východního a severovýchodního Slovenska obývaném občany ukrajinské národnosti. Na Divadlo Alexandra Duchnoviča bylo přejmenováno v roce 1990.
DAD má v kontextu slovenské dramatické tvorby osobité postavení – jeho činnost je orientována zejména na rozvoj a šíření rusínské kultury.
Soubor hrál zpočátku rusky, později přešel na spisovnou (mírně modifikovanou) ukrajinštinu, v posledních deseti letech hraje v rusínštině, kterou v podstatné míře dokázal kodifikovat. Momentálně je DAD jediným profesionálním divadlem na světě hrajícím v tomto jazyce. Soubor se prezentoval již na řadě prestižních zahraničních festivalů po celé Evropě a také v USA či Kanadě.
Publikum Divadelní Flory soubor DAD okouzlil v loňském roce fascinující inscenací Orchester Titanic.

 

www.dad.sk