překlad	Dana Silbiger Sliuková
dramaturgie	Darina Abrahámová
scéna	Juraj Fábry
kostýmy	Peter Čanecký
hudba	Pavol Šuška
režie	Roman Polák
premiéra	7. 10. 2006
Henrich	Martin Huba
Konrád	Dušan Jamrich
Nini	Eva Krížiková
Ona	Lívia Bielovič / Eva Sakálová

… a piesok sa sypal, sypal a sypal
(…) Nesedeli sme v hľadisku, lež na javisku. Z dvoch strán sme zvierali hraciu plochu monodrámy, či monotónnej melodrámy boľavých a bodavých spomienok starnúceho anglického džentlmena, generála v. v.
Ilúzia starého šľachtického sídla bola napriek minimu prostriedkov maximálna. Scénograf Juraj Fábry ju vytvoril ohňom vo veľkom krbe, tromi rozdielnymi kreslami, stolíkom pre nápoje i gramofónom a vysokými dvojkrídlovými dverami, cez ktoré okrem živých vstupovali do salónu spomienky. Kruhovitá podlaha, pripominajúca vír času, sa niekoľkokrát zakrúti. Ale len tak, pre efekt, aby divadelný čas nestál. Do stredu krútňavy času sa neustále sype zhora piesok. Pieskové hodiny odmeriavajú čas. Alebo ten piesok má pripomenúť životnú saharu? Či všetko, čo nám v živote uniklo medzi prstami? Aj hra kladie len otázky, odpoveď nemá. Kopíruje Ibsena. Využíva ibsenovský princíp, pitve minulost'.
(…)
Hercovi Martinovi Hubovi sme úprimne tlieskali. V Hubovom výkone je tá vášeň i horúca pahreba, nie studený popol. Aj hra sa volá v pôvodine Embers, čiže žeravé uhlíky. Takmer tri hodiny sme počúvali dramaticky zvlnený monológ, mučivé jatrenie otvorených rán, pochybnosti o charakternosti priateľa, vernosti manželky. Huba zladil nezladiteľné, strohosť vojaka s intelektom džentlmena a s citlivosťou človeka. Priťahoval našu pozornosť corneillovskou uvzatosťou pre česť. Henrichovo štyridsaťročné sebaspytovanie sa zmenilo na nekonečné rozprávanie. Tak dlho sa rozhovoril človek, ktorý podľa Máraia „nikdy nehovorí o tom, čo ho bolí, ale mlčky to znáša“. Hubov Henrich mal vlastne vnútorný monológ. Iba v duchu prežíval návštevu starého priateľa Konráda. Hral ho mlčanlivo výrečne Dušan Jamrich. Začal hru schúlený v kresle v prítmí salónu a v tej istej póze hru skončil.
Režisér Roman Polák dal hercom aj inscenácii „dandyovského ducha“ anglického životného štýlu, ktorý si tak bravúrne osvojil košický rodák Sándor Márai.

Ladislav Čavojský, Literárny týždenník / 18. 10. 2006

Vášeň je ukrytá v mlčaní
Doprostred kruhovej scény sa sype čas. Kruh sa točí v rytme Chopinovej Polonaise Fantaisie celkom ako gramofónová platňa posiata letokruhmi. Na kôpku reminiscencií, ktorá sa stále zväčšuje, pribudne postupne kniha, čaša na víno, stužka a nakoniec aj zo spomienok uštrikovaná Kristína (Lívia Bielovičová). Nádherné čipkované šaty jej navrhol Peter Čanecký, ktorý jej éterickú zvodnosť pozapínal množstvom gombíkov. Čanecký navrhol krásne tajomstvo, ktoré do Hamptonovej dramatizácie Máraiovho románu dopísal režisér Roman Polák s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou.
Zjednocujúcim prvkom textovej aj obrazovej roviny je čas. Uprostred scény Juraja Fábryho ho odratúva už spomínané sypanie, na kozube ho spaľuje oheň a pripomínajú rozutekané čísla. (…)
Dušan Jamrich (Konrád) je ten, ktorý prichádza. Počúva, prijíma, vysvetľuje, niekedy nesúhlasí. Jeho gestá sú pokojnejšie, často sa spájajú v legátovom oblúku zovierajúc pohár. Martin Huba (Henrich) textom častejšie útočí, skúma, zisťuje a komentuje. Jeho gestá sú výrazné, ostré, prstom prepichuje priestor, dlaňami preráža mlčanie. Zatiaľ čo Jamrich prevažne sedí, Huba sa pohybuje vo všetkých smeroch i tempách. Keď sa náhodou posadí, pravú nohu preloží cez ľavé stehno, aby dal najavo svoju dominantnosť, fakt, že určuje pravidlá. Je ten, kto kladie otázky a na mnohé aj sám odpovedá. V týchto momentoch je Huba výborný. (…) Jamrich je výborným spoluhráčom. Aj keď má v druhej časti inscenácie iba niekoľko replík, jeho mlčanie je výrečné — jediný Hubov pohyb, repliku nenechá bez komentára pohľadu, gesta, mimiky. Eva Krížiková ako dojka Nini je presná.
Dvaja muži sa stretli, aby sa porozprávali o tom, čo ich po vyše dvadsaťročnom priateľstve, pred 41 rokmi, rozdelilo. Aby z popola vzkriesili vášeň...

Mária Jenčíková, Pravda / 9. 10. 2006

Otázky života a smrti
Piesok, ktorý sa sype z kruhovitého osvetlenia na zem, je len symbolickým znakom popola, ktorý by si možno mal Konrád (Dušan Jamrich) sypať na hlavu. Nerobí to. Sedí a počúva celoživotnú spoveď svojho dlhoročného priateľa, ktorému zviedol ženu a potom ušiel. Od nej, od neho, od všetkého. A teraz sa stretli. Bilancujú štyridsať rokov. To by však bola príliš jednoduchá dejová línia takého skvelého románu, akým Máraiove Sviece nepochybne sú. Dokonalá pitva do hĺbky nášho vnútra, hodnôt, ktoré preferujeme, aj tých, ktoré pre nás nič neznamenajú.
Kým pre jedného je priateľstvo až vášnivým celoživotným citom, pre toho druhého znamená tak málo, že svojho blízkeho nepustí ani do svojho bytu. Možno je to preto, že má biedne zariadenú komnatu, možno však preto, že je tam práve priateľova žena. Stretnutie dvoch zrelých mužov a bilancia ich životov prináša skvelý priestor pre hercov, ale aj úžasný autorský text, ktorý nenechá nikoho v pokoji. Každý divák v hľadisku nájde v dialógu dvoch mužov svoje slabé či naopak silné miesto. Zväčša to slabé. Má zmysel pomsta? Čo to znamená cítiť najponižujúcejšiu hanbu na svete, hanbu obete? Dá nášmu životu zmysel skutočnosť, že budeme žiť pre ženu, ktorá je mŕtva, pretože my dvaja sme boli viac nehodní, ako jedna žena dokáže uniesť? Skvelý text, nehodný malého priestoru v novinách odsúdených na pominuteľnosť.
Herectvo hlavných aktérov je výrazne disproporčné, pretože jeden stále rozpráva a druhý počúva. Dušan Jamrich svoju rolu mlčiaceho Konráda prijíma s pokorou voči svojmu povolaniu, jedným dychom však dodáva: „Toľko by som chcel povedať. Bok mi ide vytrhnúť, keď musím stále mlčať.“ Jamrichovým „mlčaním“ sa vytvoril skvelý herecký a dobre využitý priestor pre Martina Hubu...

Dáša Šebanová, Bratislavské noviny / 19. 10. 2006

Mužné vášne hasnúcich čias
Všetko podstatné poznáme iba z detailov, tvrdí slávny rodák z Košíc. Aj prvá inscenácia Romana Poláka v pozícii šéfa činohry SND stojí na detailoch. Nehovorím len o zrnkách piesku z presýpacích hodín či dokonalých háčkovaných šatách Kristíny, okolo ktorej sa točí nielen divadelná točňa.
Detailne vypracovaná je predovšetkým herecká práca. Azda ani neexistuje emócia, ktorú by Martin Huba počas produkcie nezahral, pričom ani raz neskĺzol do afektu. Tragicky malicherný, tvrdý, ale i milujúci Henrich má všetky šance stať sa podobnou legendou ako kedysi Hubov hráč na kontrabas.
Hoci Henrich má v hre hlavné slovo, Dušan Jamrich mu bol v úlohe priateľa Konráda výborným spoluhráčom. Na scénu prichádza s nádychom bohémstva i tropického šialenstva, so žoviálnosťou zbohatlíkov, aby sa pod ťarchou faktov čoraz viac zabáral do kresla svojho zbabraného života. Obaja priatelia sa snažili po svojom vyrovnať s bolesťou zo straty lásky...

Zuzana Uličianska, SME / 9. 10. 2006

Ante mortem et post mortem
Pri štúdiu tejto inscenácie režisér Roman Polák viac ako inokedy zostal úctivým a distingvovaným interpretom textu. Sústredil svoj komorný príbeh na významy, jemné diferencovanie atmosféry jednotlivých výstupov, nezaťažil svoj javiskový opus zbytočnou snahou vnášať do neho akciu, priveľa gest, priveľa expresívnej mimiky a konania. Citlivo pracoval s hercami a tých niekoľko symbolizujúcich faktov (presýpanie piesku akoby v pieskových hodinách dejín, živý oheň, éterická Ona — Lívia Bielovič, točňa upozorňujúca na plynúci čas, atď.) spoluvytvárajú skôr atmosféru incenácie, akoby ju obohacovali o nové a prekvapujúce významy.
(...)
Po dlhšom čase sme boli svedkami premiéry, ktorá ma vážne umelecké ambície. A tiež ich napĺňa.

Vladimír Štefko, KÓD 1 / březen 2007

Myšlenky po prvním přečtení
O čom to je?!
O vášni, ktorá sa vlastne každá zákonite končí ako popol, pretože: „… každá vášeň je pravdaže beznádejná, inak by to nebola vášeň, ale iba náklonnosť alebo kalkulácia.“
Myslím, že človek veľmi často, a vlastne stále, túži predovšetkým po tom, čo mu je odopierané. A práve „vďaka“ tejto túžbe mení zväčša na popol všetko to, čo už má, lebo nám, ľudskému pokoleniu, je veľmi blízke šliapať po tom, čo nám patrí, čo už máme, a na druhej strane driapať sa vášnivo za niečím, čo naším nikdy nemôže byť. A o čo viac to naším byť nemôže, o to viac sa za tým driapeme, o čo viac nám niečo patrí, sme si tým alebo ním istý — o to viac po tom či ňom dupeme.
Asi o tom to je. O nás, o živote, o nás v živote, o priateľstve, o rozdielnosti ľudí odsúdených na spolužitie a o následkoch týchto spolužití.
O nenávisti: „… nenávidel si ma už ako dieťa, lebo vo mne bolo niečo, čo si ty veľmi chcel a nikdy nemohol mať … celý čas si mal šialenú ambíciu byť iný, než si bol… Život sa dá znášať, len keď sa zmieriš s tým, kto si…“
Tak asi o tom to je…

Martin Huba

Pátranie — skoro detektívne — po príbehu troch ľudí. Ako to naozaj bolo?
Pátranie — vnútorné. Neobyčajne hlboká reflexia. O zmysle života. O zrade.
O pomste. O priateľstve. O láske. O starobe. O zodpovednosti za svoj údel. O … všeličom ďalšom. Úsilie pomenovať vedomé i podvedomé. Príťažlivo rozkošatené. A prirodzene protirečivé. Ako to poznáme i z našich životov. Našich príbehov. Našich spaľujúcich či vychladnutých vášní. Alebo sa mi to len zdalo?

Dušan Jamrich

Společenská třída, do níž jsem se narodil, pomalu splývá s třídami, které jsou právě na vzestupu; úroveň její kultury za posledních dvacet let hrozivě upadla, nároky civilizovaného člověka jsou na ústupu. Ideje, ve které jsem se učil věřit, se den po dni ocitají na smetišti jako vyhozené harampádí; nad ohromnými plochami někdejší civilizace vítězí teror pudové stádnosti.

S. Márai (v polovině 30. let)

Stáří
Člověk stárne pomalu: nejprve zestárne jeho zájem o druhé lidi a život, znáš už význam všeho, postupně se to stává velmi skutečným a nudně se to opakuje. I to je stáří. Když už chápeš, že pohár není nic jiného, jen pohár. A člověk, chudák, není nic jiného, jen člověk a obyčejný smrtelník, ať se jakkoliv snaží… Potom ti zestárne tělo; ne najednou, ne, nejprve oči, nohy nebo žaludek, srdce. Člověk stárne po částech.
A nakonec ti začne stárnout duše: protože ačkoli tělo rychleji uvadá nebo podléhá zkáze, duše nadále touží a vzpomíná, hledá a raduje se, ano, touží po radosti. A když se touha po radosti vytratí, nezůstane nic, jen vzpomínky a pýcha; tehdy skutečně stárneš, neodvratně a definitivně. Jednoho dne se probudíš a protřeš si oči: už nevíš, proč jsi se probudil?

S. Márai, Svíce dohořívají