aktuality
Podsúvané štátne zákazky, tieňové financovanie politických strán a miesto zverejnenia kompromitujúcich článkov tučne predané inzercie. Paródia na demokraciu? Niečo také, len politická kultúra na Slovensku. Udalosti posledných dvadsiatich piatich rokov nechali slovenskú spoločnosť prejsť cez fázy rozčarovania z porevolučného optimizmu, rozhorčenia nad svojvoľnými praktikami politikov až po rezignáciu, keď ani ďalšia vláda na situácií nič moc nezmenila. Slovenskému divákovi preto nie je potreba vysvetľovať, prečo je potrebné ukazovať inscenácie ako KARPATSKÝ THRILLER. Režisér Roman Polák totiž nielen poukazuje na paralely medzi súčasnosťou a „hroznými deväťdesiatymi rokmi“, no sám na javisku realizuje malú revolúciu, na ktorú sa Slovensko dodnes nie a nie zmôcť. Dovolil si totiž otvoriť ústa.
Šéf činohry Polák nie je žiaden politický burič. Aj keď si neodpustí občas nejakú inscenačnú výstrednosť, obyčajne dáva prednosť pomerne konzervatívnym interpretáciám klasiky. Ako sám hovorí, KARPATSKÝ THRILLER je jeho prvou politickou inscenáciou. Odhalenie spisu Gorila v roku 2011, ktoré uvalilo podozrenie z rozsiahlej korupcie na dovtedy výrazne nepošpinenú pravicu, však donútilo i tohto prezidenta slovenskej činohry sa jedenkrát vykašľať na Dostojevského a pustiť sa do nového textu žurnalistu Eugena G., ktorý triafa práve na tento nerv doby. Jeho hrdinka Zuna (v inscenácii suverénna Zuzana Fialová) sa totiž dostáva ku kompromitujúcim informáciám ohľadom zdravotníckeho tendru a rozhodne sa ísť so správou von. Že sa jej snaha dosiahnuť spravodlivosť zakrátko premení na boj proti veterným mlynmi, u nás asi nikoho veľmi neprekvapí. Sme už za tie roky skrátka na všeličo zvyknutí. Je to ale dôvod prestať sa snažiť? Polákova lektúra hlása jasné: nie!
Ak bola predtým reč o režisérových výstrednostiach, KARPATSKÝ THRILLER ich ponúka celú kopu. Jeho kombinácia štylizácie, typovej komiky a realistickej psychologizácie (ktorá by tu napriek silnej melodramatickosti mala oproti maškaráde fungovať „echtovo“) vyznieva neraz nesúrodo a rozpačito. Inscenácia však nie je výrazná pre invenčnú formu. Už dlho sa totiž na veľkých slovenských scénach nestalo, že by sa niekto takto priamo navážal do vrcholových politikov a demaskoval praktiky ich hry. Vlastne sa to u nás nedeje nikdy.
Dominika Š.
